Diary

30.7.

dreams about him...

Zase! Znovu sa mi s ním snívalo...znovu mi víria predstavy, aké by to bolo keby sme sa stretli, keby sme boli spolu..desiatky príbehov končiacich happy end-om..znamená to niečo, alebo je bežné, že si predstavujeme budúcnosť s niekým na kom nám záleží? Teda záleží ako záleží..neviem..jediné čo viem je, že už som zúfalá z toľkých nezodpovedaných otázok! Je vôbec možné, že ho niekedy uvidím aj v skutočnom živote? Aj keby len na pár sekúnd, keď prejde okolo mňa na ulici..úplne by mi to stačilo. Aspom by som sa mohla potom pokúsiť ho nájsť a zistiť, či je aj v skutočnosti taký, ako v mojich snoch..ale hovorí sa, že sny sa plnia...len aby sa splnili tie správne...a teraz nemyslím to, že to bude osudová láska a my spolu nasadneme na ružového jednorožca, a odídeme na ňom až na koniec dúhy, pri západe slnka, a naše deti budú kvetinkové víly...nie, po takom presladenom živote netúžim. Chcem iba spoznať toho magora, ktorý možno ani neexistuje, ale aj tak mi dokázal pomotať hlavu...a tak idem ďalej snívať o mojom princovi...

 

31.7.

and all these little things slip out of my mouth, 'cause it's you...

pripadám si ako blázon..to každodenné deja vú pri mojich stupídnych predstavách ma už desia. Zakaždým si z týchto..nazvime to 'predstáv' pamätám úplné detaily, neskutočné maličkosti...v hlave mi víria predstavy jeho tváre, rúk a hlavne tetovaní ale nikdy si to clé nedokážem dať dokopy...niekedy by som povedala, že tie tetovania patria 'jemu' ale to asi až tak nie..totiž aj by sa to zhodovalo, ale ten úsmev mu nepatrí. Preskúmala som neskutočne veľa fotiek, ale ani na jednej sa nezhodoval..no možno to bude tým, že z toho úsmevu v mojich snoch vyžarovalo toľko lásky, nehy a úprimnosti..alebo si to iba namýšľam pod predstavou dokonalého osudu s vysnívaným človekom?

 

2.8.

I know, you know, i remember you...

Videla som ho! Nie v skutočnosti, ale tento krát som ho normálne videla...než som si to však stihla uvedomiť, bol preč. A s ním aj spomienky na to, ako vyzeral..nechápem tomu, ako je možné, že niekto, koho som nikdy nevidela mi až takto dokázal pomotať hlavu..možno v tom niečo bude..ale ak nie tak prosím zavolajte na mňa niekto pánov v bielom! -_- ak tieto sny vážne nič neznamenajú a sú iba výplodmi mojej fantázie, tak som zrelá na liečenie..ale od krutej reality a štyroch bielych stien ma udržujú iba sny o mojom princovi a možnosť zavrieť oči, a nechať sa uniesť do neznáma, kde je každý šťastný...

 

6.8.

I'm tried of feeling alone...

Sny už pomaly ustupujú..ale ja to nechcem! Najskôr som sa bála toho, čo asi znamenajú, ale teraz som na nich závislá.. bojím sa, že keď zmiznú sny o ňom, stratí sa aj akákoľvek nádej, že ho niekedy nájdem. A tak isto sa rozplýva aj moja dobrá nálada..bola som si istá, že to, že tie predstavy, ktoré ja nemôžem ovplyvniť, že majú nejakú úlohu..sú nejakou smerovkou osudu alebo...ja neviem...no jedno viem. Chcem aby sa vrátili. Predstavy, ktoré som si vsugerovala, nie sú to, ,čo moje výlety do krajiny blízkej budúcnosti...ale ak ho už neuvidím takýmto spôsoboom ako ho potom dokážem spoznať v skutočnosti? Zúfalstvo...slovo, ktoré priamo vystihuje túto situáciu, a môj duševný stav..neovplyvniteľný osud sa zahráva s mojimi citmi...ale je až taký neovplyvniteľný?! Vlastne ani nie..vždy sa môže budúcnosť zmeniť v zlomku sekundy...tak mi ostáva len veriť, že sa z ničoho nič zmení to, čo sa práve deje, a ja budem opäť môcť pomocou mojich snov spoznávať toho, ktorý mi tak neskutočne pomotal hlavu...

 

14.8.

Just can't let him go...

Odišiel! Sny už úplne pominuli.. už sa mi nezjavuje a ja neviem ako to napraviť! Nikdy som si nemyslela, že sa človek dokáže až takto naviazať na niekoho...kto tu vlastne ani neni...na niekoho, koho ešte nikdy nestretol, a pozná ho len na základe snov a predstáv, ktoré si vytvorí ľudské podvedomie..len vďaka tomu si k tej 'osobe' vybudovať citový vzťah. A toto je ten problém..aj keď tu ten človek nebol, tak odišiel. On odišiel, ale city zostali. Zničené a nepovšimnuté...zahodené niekde v rohu, kde ich nikto neuvidí. A nám ostáva len v tichosti trpieť, a dúfať, že si nikto nevšimne náš žiaľ..

 

15.8.

Všetko je preč. Nezostalo nič..iba dúfať v to, že všetko bude v poriadku, je teraz asi to najviac, čo môžem urobiť..sedieť potichu a premýšľať , avšak iba nenápadne, pretože nik sa nemôže začať zaujímať o dôvody nášho trpenia...pretože keby im povieme pravdu, asi by nás vyhlásili za bláznov..zavreli na samotku, a my by sme sa naďalej utápali v depresiách, a snažili sa spomenúť si na tvár osoby, ktorá možno ani neexistuje, aj keď len na malý okamžik uniesť z reality, a vrátiť sa do krajiny dúhy a jednorožcov..zabudnúť na krutú realitu, a pomocou snov si vytvárať dokonalé podmienky, a spoločnosť, ktorú potrebujeme k prežitiu..ale keď táto 'osoba' odišla, nastalo v mojom srdci niečo ako...prázdnota? neviem čo presne to je, ale nechcem zažívať ten pocit! Keď si uvedomím, že ten o ktorom toľko básnim ani neexistuje ma zožiera. Neviem o koho ide..teda skôr išlo. Ale zmizol tak rýchlo, ako sa objavil... 

 

3.12.

Sedím na okne a pozerám sa poza mreže na svet, ktorý je za nimi. Už týždne som nebola vonku..nie, že by som nechcela..má to trošku iné opodstatnenie. Raz som večer ušla z domu a moja mama sa mi hrabala v denníku. Vraj aby zistila kde som mohla ísť..no určite. No a ona nejako narazila na zápisky mojích ''vidín'' , a dali ma na psychiatriu...úžasný to rodičia. Ale našla som tu nejaký ten vnútorný pokoj alebo ako to mám nazvať. No zdá sa mi, že som 'ho' tu videla. Včera, keď som šla na večeru tak bol tam. Nie som si istá či to boli halucinácie, od tých liekov čo tu do nás pchajú, alebo to bolo naozaj, ale myslím, že tam bol.

 

Som tu už týždeň. Všetci tí, ktorí sa so mnou pred tým bavili prerušili medzi nami akýkoľvek kontakt. No mne to nevadí. Mám totiž jeho...teda zatiaľ nie ale som k nemu už bližšie ako inokedy. Zrovna som šla na obed keď som na sebe ucítila pohľad. Ale asi som sa nemala otáčať. Nohy sa mi podlomili, ale on ma zachytil. Je tu. Jediné na čo som sa zmohla, bolo pobozkať ho. Vidím však že som nebola jediná, ktorá po tom túžila. „Čakal som na teba” zašepkal tesne pred tým než spojil naše pery. „Tak si sa dočkal.” Usmiala som sa a bozky som mu s radosťou opätovala. Strávili sme spolu celý deň.  Dokonca som mu dala prečítať môj denník.. no a teraz sedíme v záhrade a on mi s úsmevom podáva zošit, kde sa skrývajú moje najtajnejšie predstavy, a dôvod prečo som tu.

 

*jeho pohľad*

Neverím tomu, že je tu. Strávil som niekoľko rokov tým, že som ju hľadal...a teraz tu sedíme spolu a pozerám sa jej do tých krásnych očí. Nase tváre delilo už len pár milimetrov, keď sa ozval výstrel. Nie, toto nie! Jej mŕtve telo mi padlo do náruče a mne sa zrútil celý svet. Takto to byť nemalo...

 

 

ahoj :) neviem ani ako ma toto napadlo..je to niečo iné..

pokiaľ chcete ďaľšiu časť LYD tak musíte dať komentáre...áá vyjadrite sa k tomuto /nazvime to jednodielovka/ je trošku dlhšia ako tá prvá.. takže čítajte, komentuje... ;)

zatial páá